Trenčiansky hrad

Je zmiňován na přelomu 12. a 13. století v kronice Gesta Hungarorum od neznámého autora pod jménem Trusun. Nejdříve byla postavena (v 11. století) čtyřapsidová rotunda a také čtvercová obytná čtyřpodlažní věž o rozměrech 8x8 metrů, která se v jádru hradu dochovala dodnes. Věž byla zakončena cimbuřím a nesla také vysazený dřevěný ochoz, jednotlivá patra měla trámové stropy. V roce 1241 hrad odolal obléhání Mongolů. V dalším období pak byl hrad opevněn zdí, která vymezila čtyřúhelný areál o rozměrech cca 40x38 metrů s věží v centru. Po polovině 13. století byl věž zvýšena o další tři patra a byly zesíleny její zdi, schodiště vedlo v síle obvodového zdiva. Ke konci 13. století nechal Matúš Čák zvýšit hlavně obranyschopnost hradu. Přistavěl parkánovou hradbu s hranolovými věžemi, které měly v přízemí průjezd. Na severu vzniklo opevněné předhradí, k němuž zřejmě patřila dochovaná tzv. Hodinová věž nad vstupní bránou cesty z městečka. Archeologický průzkum také odkryl další obytnou věž ve východním cípu předhradí. Poblíž severního nároží stála jednolodní kaple. Po ničivém obléhání hradu v roce 1321 nechal král Ludvík I. Veliký rozšířit obytnou zástavbu hradu – vystavěl obytný dvoupatrový palác propojený s rotundou, která byla přístupná z velké síně v prvním poschodí. K jádru bylo také přičleněno jižní předhradí. V 1. třetině 15. století, v době vlastnictví královny Barbory Celjské, bylo hradní jádro opět přestavěno. Do prostoru východního parkánu byl vložen nový dvojkřídlý palác. Starý palác a rotunda byly zbořeny a vzniklo tak nové nádvoří. Nový palác byl pavlačemi propojen s další obytnou stavbou mezi věží a severní hradbou – obě nové stavby využily původní parkánové věže. Mezi věží a západní hradbu byla postavena jednolodní emporová kaple. Jižní přehradí bylo opevněno novou půlkruhovou hradbou s dovnitř otevřenými pravoúhlými věžemi. Nad branou do předhradí vyrostla hranolová věž. Zřejmě ve stejné době bylo znovu opevněno hradbou s nárožními věžemi i severní předhradí. Další přestavbu provedl rod Zápolských. Vestavěli další palác do prostoru západního parkánu, pavlačí spojeného s novou poschoďovou besídkou v jižním nároží. Jihovýchodní část jižního předhradí zpevnil parkán s kasárenským stavením. Celé jižní předhradí bylo zesíleno několikanásobnou hradbou, včetně mohutné vysunuté podkovovité věže se samostatným příkopem. Po obléhání a vypálení hradu v roce 1528 byl hrad znovu opraven a upraven – v letech 1535–40 nechal Alexius Thurzo zřídit dělostřelecké pozice a dělové bašty. V severním předhradí byla vyhloubena "studně lásky" a také bylo vybudováno předbraní se dvěma okrouhlými věžičkami. Při další představbě za Imricha Forgáče v letech 1583–92 přestavěli italští mistři hrad do renesanční podoby. Za Kašpara Illésházyho v letech 1610–48 byly vyzdobeny fásády hradu. Hrad byl i nadále opevňován v souvislo s tureckou hrozbou. V roce 1663 byla na hrad umístěna císařská posádka – byly postaveny dělostřelcké pozice a bašty, v severním předhradí vyrostly hospodářské budovy a kasárna. V roce 1673 byla z nasypané zeminy vybudována hvězdicová bastionová fortifikace na jihu. V roce 1790 ale hrad zničil požár a od té doby nebyl obýván. První zajišťovací práce proběhly už v 19. století. Teprve ale v 2. polovině 20. století začal postupná oprava hradu spojená s archeologickým průzkumem. Momentálně je v částečně opraveném hradu muzejní expozice..

Kronika rozpráva, že roku 1067 Česi prepadli Trenčín a odvliekli mnoho zajatcov a dobytka. Uhorský kráľ Šalamún a knieža Gejza, každý so svojím vojskom, spoločne vpadli na odvetu na Moravu, spustošili rozsiahle územie a vrátili sa s početnými zajatcami do Uhorska. Kráľ Šalamún(1051/53–1087) a knieža Gejza I. (1040/45–25.4.1077) boli bratranci, ich otcovia boli bratia. Ondrej I. bol otcom Šalamúna a Belo I. bol otcom Gejzu I. Samotný neskorší uhorský kráľ Gejza I. je vyobrazený na jednom zo štítkov sv. Štefánskej koruny. Preto niektorý historici sa prikláňajú k tomu, že koruna sv. Štefánska, nie je z čias sv. Štefana, uhorského kráľa, ale práve ju pre Gejzu I. nechal zhotoviť Byzantský monarcha. Ďalšia písomná zmienka o Trenčíne, ktorá sa spája z českou históriou, sa viaže k roku 1091. Zmienku o Trenčíne zapísal český kronikár Kosmas(†21. 10.1125) do svojej Kosmovej kroniky. Je to najstaršia česká kronika, spísaná za čias českých kniežat Břetislava II. (knieža 1092–1100) a Vladislava I.(knieža 1120–25). V septembri roku 1091 uhorský kráľ sv. Ladislav (?1040– 29.7.1095) privítal Břetislava II., syna českého kráľa Vratislava II. a svojej sesternice Adelajdy, dcéry Ondreja I., ktorý zo strachu pred svojím otcom, sprevádzaný vyše 2000 bojovníkmi aj so všetkým dobytkom a otrokmi, ušiel z Čiech. Břetislav zostal na uhorskom kráľovskom dvore, kde sa oddával „radostiam dvora kráľovského“ a jeho bojovníci sa usídlili na území Nitrianska neďaleko moravských hraníc: „ Kráľ Ladislav, znaj se k němu jako k svému příbuznému, vlídně ho přijal a vykázal jeho bojovníkum za bydliště Bánov blízko hradu Trenčína. Toto místo leží uprostřed lesu a v horách a jest velmi výhodným a bohatým lovištěm. Potrava a jiné životní potřeby byly jim z rozkazu králova dodávany ze sousedních krajin, Břetislava samého s několika druhy nechal král u sebe v radostech dvora královského.“

Bánov sa nachádza na území Moravy, medzi Starým Hrozenkovom a Uherským Hradištěm. V tej dobe patrilo toto územie k Uhorskému kráľovstvu. Domáca pôda nebola vždy bezpečná pre všetkých Přemyslovcov. Len jeden z nich usadol na pražský stolec a zostalo na ostatných, či ho budú rešpektovať, budú si v klude spravovať svoje údely a územíčka, uspokoja sa s prežívaním v ich tieni, alebo uniknú z jeho moci napr. útekom do cudziny. A neboli jediný. Podobným svárom sa nevyhlo ani Poľsko, a ani Uhorsko, takže stredná Európa sa hemžila urodzenými vyhnancami, hľadajúcimi obživu a zastania v ríši, u príbuzných, v chápavom okolí. Kam prchali družiny Přemyslovcov, Piastovcov, či Arpádovcov, o tom rozhodovali aktuálna politická situácia, rozloženie síl a diplomatické ohľady. Slušalo sa neodmietať podobné návštevy, veď hostiteľ si nemohol byť istý, či raz sám nebude žobrať o takúto pozornosť. A ešte bolo prezieravé pestovať si vzácneho hosťa, ktorým by sa dalo hroziť nepohodlnému susedovi. Dobrá vôľa k ucteniu obvykle nechýbala, horšie to bolo s dôstojným vyživením náročnej návštevy. Pretože vyhnanec neprichádzal sám, ale s družinou priateľov a stúpencov. Ani bohatý a dobre fungujúci dvor nemohol zvládať tak mimoriadny nápor bez kompromisov a provizórií. Na druhej strane od hosťov sa zas očakávalo, že pochopia, že nemajú svojím chlebodarcom trvale zostať na obtiaž. Buď odídu inam, alebo sa vrátia domov. Niekedy mohol takýto hosť dobre poslúžiť, dokonca bol zneužitý. Břetislav po smrti svojho otca v januári 1092 (Vratislavovi sa stal osudný lov, pri ktorom sa smrteľne zranil a zomrel) a strýka Konráda I. Brněnského v septembri 1092 sa vrátil do Čiech a stal sa českým kniežaťom. Břetislav II. ušiel pred hnevom svojho otca z jediného dôvodu. Po smrti olomouckého vládcu Ota Olomouckého, Vratislavovho brata, sa rozhodol kráľ Vratislav II. (bol prvým českým kráľom) zveriť olomoucký údel svojmu synovi Boleslavovi. Práva Otových potomkov ale hájil druhý brat Vratislava Konrád I. Brnenský. Preto Vratislav vpadol na Moravu 1091 a obliehal Brno, sídlo svojho brata Konráda. S čím ale nepočítal bolo to, že behom obliehania došlo v kráľovskom vojsku k vzbure, ktorú viedol Vratislavov syn Břetislav. Komplikovaná situácia prinútila kráľa, aby podľa práva najstarších potomkov určil nástupcom Konráda Brněnského a obidvaja bratia sa zmierili. Preto Břetislav ušiel do Uhorska. Trenčiansky hrad v 13. storočí patril do kráľovských rúk. Posádku kráľovských hradov tvorili tzv. jobagiones castri čo bola najpočetnejšia skupina v Uhorsku. Hradní jobagióni sa tešili značným výhodám svojho postavenia. Ich majetky sa nachádzali spravidla v okolí hradov na kráľovskej pôde. Medzi hradnými jobagiónmi mali významné postavenie jobagióni, ktorí vykonávali strážnu a vojenskú službu, než jobagióni, ktorí zabezpečovali technické, zásobovacie a pomocné práce pre hrad. Jobagióni, ktorý sa spomínajú na Trenčianskom hrade, mali za úlohu ochraňovať kráľovský hrad a samotné kráľovstvo pred nepriateľmi. Ako napr. v roku 1241 pred Tatármi, ktorí boli pôvodom Mongolmi a svoje meno získali od gréckeho podsvetia tartar, čo bolo v ponímaní gréckej mytológie peklo. Takže boli vyslancami pekiel – pekelníci. Tatári vpadli na panstvo Trenčianskeho hradu od Moravy cez Vlársky a Hrozenkovský priesmyk. Napriek tomu, že Bogomer sa s niekoľkými stovkami ozbrojencov nemohol Tatárom postaviť v poli, podarilo sa mu udržať minimálne Trenčiansky hrad a opevnenie na Krasíne (Súčanský hrad). Dobové správy síce nehovoria o rozsahu bojov, ale neskoršie donačné listiny Belu IV. odkazujú na vojenské zásluhy obdarovaných hradných jobagiónov v boji proti Tatárom. Menovite spomínajú „ jobbagiones castri de Trenchin“ Pousa, bratia Nosk a Premysl, ďalej Never, Buda, Orcirád, Raskoch a Domoslav, ktorí napriek tomu, že nepratrili k pravidelnému vojsku, prejavili veľké hrdinstvo v bojoch proti Tatárom, za čo boli prijatí za „jobbagiones Sancti Regis“, ako priami kráľovi poddaní. Vzácna nevesta na Trenčianskom hrade: Kunhuta z Poděbrad – jún 1461

Kráľ Ladislav Pohrobok zomiera nečakane počas chystania svojich svadobných osláv. Tým, že to bolo nečakane, začali upodozrievať ľudí z toho, že mladý kráľ bol niekým otrávený. V skutočnosti podľa dnešných zistení zomrel mladý kráľ na leukémiu. Matej Korvín bol ešte stále, po smrti Ladislava Pohrobka, uväznený nastávajúcim českým kráľom Jiřím z Poděbrad. Tým, že Uhorsko aj Čechy z ničoho nič stratili svojho kráľa Ladislava Pohrobka, vnuka Žigmunda Luxemburského, nastala v týchto dvoch krajinách nová situácia. České a aj Uhorské stavy si tentokrát nevybrali kráľa z kráľovskej rodiny, ale zo svojich radov. Na českej strane bol zvolený za kráľa správca českej zeme Jiří z Poděbrad a na uhorskej strane syn správcu zeme Matej Hunyadi. Matej, neskoršie známy ako Korvín (Korvus = havran – v erbe majú havrana), bol v rukách Jiřího z Poděbrad a ten nielenže za jeho prepustenie po žiadosti uhorského snemu vyinkasoval veľkú sumu peňazí a ďalšie „dary“ , ale aj výborne odhadol situáciu v Uhorsku, preto dal Matejovi za ženu svoju dcéru Kunhutu. Predpokladal, že Matej v Uhorsku dosiahne vysoké posty, dohoda bola uzavretá až po Matejovej korunovácií za uhorského kráľa v roku 1458. Snáď už v roku 1460 vyslanec Jiří Zdeněk Kostka z Postupic viedol v Košiciach jednanie s uhorským kráľom o obnovení Strážnickej dohody a predovšetkým o dokonaní svadby. Na konci roku sa mali panovníci stretnúť, Jiří mal dôjsť do Olomouca a Matej mál prísť do Trenčína. S kráľom Jiřím sa v Olomouci stretli zástupci uhorských stavov. Výsledkom tohto stretnutia bola Olomoucká dohoda, ktorú uhorský kráľ potvrdil v Trenčíne 25. januára 1461. Kunhuta (Katarína) z Poděbrad sa narodila ako dvojča spolu so svojou sestrou Zdenkou. Ich rodičia boli český kráľ Jiří z Poděbrad a Kunhuta zo Šternberka. Narodili sa 11.11.1449, čiže Kunhuta bola o 6 a pol roka mladšia od Mateja Korvína. Už v Strážnickej dohode presne vymedzili ich manželský zväzok, ktorý podľa dohody z Olomouca a Trenčína sa mal konečne stať skutočnosťou. Pre Kunhutu sa do Čiech vydal Matejov dvoran Gašpar Bodoky, ktorý ju mal dopraviť do Trenčína. Kunhuta vycestovala z Prahy v máji 1461. Zmluva oboch kráľov zaručovala Kunhute jej postavenie a majetky, ktoré náležali uhorským kráľovnám. Do dvoch rokov malo byť manželstvo konzumované čiže telesne naplnené. Na záver: O príchode Kunhuty do Trenčína píše historik Bonfini (neskorší pápež), že český šľachtici ju priviedli do Trenčína, tam ju s kráľovskou pompou prijali preláti a uhorskí magnáti, ktorí ju sprevádzali až do Budína. Volala sa Kunhuta (neskoršie si v Uhorsku zmenilo meno na Katarína). Ani sa nedožila štvrtého roka s kráľom a bola nedospelá uchvátená smrťou a pochovaná v kostole sv. Žigmunda. (Kostol sv. Žigmunda v Budíne pred bránami Budínskeho hradu). Katarína naozaj zomrela skoro snáď pri pôrode svojho prvého dieťaťa. Spoločne s ňou zomrelo aj jej dieťa. V roku 1528 prišlo k obliehaniu Trenčianskeho hradu, ktoré skončilo katastrofálne. Hrad prišiel obliehať generál Katzianer, ktorý bol v službách Ferdinanda I., mal za úlohu dobiť hrady protikráľa Jána Zápoľskeho. Kazianer sústredil delostrelectvo na vŕšku dnešnej Breziny. Mesto padlo skôr ako hrad a Kazianer ho hrozne spustošil, tým že mešťania prísahali, že budú stáť pri obrane mesta a hradu smeli sa pred nepriateľom ukryť na hrade. Keď sa obliehanie hradu pretiahlo až takmer na 2 mesiace, rozhodol sa Katzianer na radu svojho štábu a najmä Gašpara Czobora, že hrad zapáli. Veliteľovi delostrelectva Jánovi Globitzovi sľúbil veľkú odmenu, ak sa mu to podarí. Nebolo to ľahké, lebo hrad mal vtedy tvrdé krytiny na všetkých budovách. Goblitz dal vtedy naplniť duté gule sírou, smolou, živicou a horiace ich vrhal na hrad. Náhodou sa mu podarilo streliť jednu z nich otvoreným okienkom do krovu, ktorý sa okamžite chytil. Požiar sa vďaka vetru rýchlo rozšíril, preniesol sa na vežu, v ktorej bol pušný prach, ten sa vznietil a vybuchol a celé okolie zdemoloval. Od horiaceho hradu sa chytil farský kostol a mesto. Na Hornom hrade podľa výskumu Menclovej zhorelo poschodie Ľudovítovho paláca, zaklenuté miestnosti nevyhoreli. Jedna z verzií rozpráva, že v meste žil zradca, ktorý Kazianerovi prezradil, kde je na hrade uložený pušný prach. Zdevastovaný hrad prinútil hradnú posádku kapitulovať, dňa 24. júna bola spísaná dohoda, podpísali ju velitelia hradu a v nej sa zaviazali, že ak nepríde do 30. júna do západu slnka od Zápoľského pomoc, hrad vydajú. Pomoc neprišla, a posádka kapitulovala a odišla slobodne tak, ako bolo dohodnuté. Na dobitých hradoch od Zápoľského nechal Katzianer pôvodných hradných kapitánov. Po dobití Trenčianskeho hradu nechal na ňom českú posádku. Tým konči celá kapitola pobytu majiteľov hradu z rodu Zápoľských. A začína nová etapa. Po dobití hradu, alebo lepšie povedané, po čestnom vzdaní hradnej posádky a vydaní hradu nepriateľovi, nemohol Ferdinand I. Habsburský (nový majiteľ) hrad dlho udržať, pretože potreboval peniaze na vedenie vojen proti Turkom a proti Zápoľskému. Pretože ich potreboval zadovážiť, dal hrad v roku 1534 spolu s hradom Súča do zálohu so všetkým príslušenstvom, s trnavským a trenčianskym tridsiadkom, Alexiovi Thurzovi z Betlanoviec, jeho bratovi Jánovi a ich potomkom. Tak začína dlhé rodinné a príbuzenské predávanie majetku z rúk do rúk, ktoré pokračovalo až do roku 1594, kedy hrad získavajú Ilešháziovci. 1534–43: Alexius Thurzo kráľovi vtedy požičal 40 000 zlatých. Thurzo bol veľmi bohatý, lebo od konca 15. storočia financovala habsburskú politiku jeho rodina spolu s augsburskými Fuggerovcami. Bol Ferdinandovým najväčším veriteľom. Thurzo sa oženil po smrti svoje prvej ženy s vdovou po Tomášovi Séči z Dolnej Lindvy, Magdalénou Székely z Ormosdu. (Jej dcéra, ktorú mala s Tomášom Séči sa volala Margita Séči. Jej maľovaný erb môžete vidieť aj s datovaním 1566 v expozícií rotundy na Trenčianskom hrade.) Alexej však roku 1543 zomrel a 5 rokov na to Ferdinand hrad od Magdalény Székely vyplatil (1549). Vtedy sa na hrade nachádzal veľký arzenál:

150 pušie k(80 bolo len na vonkajšom opevnení od Breziny)

delá (bombardy)

tarasnice (taraczk)

500 gulí prostredných

100 gulí kamenných

prak na hádzanie kameňov – ballista (staré zbrane)

Vo veľkej budove tzv. kasární nad Matejovou vežou (Hodinová veža) boli uložené loďky a dosky pre most cez Váh, ako aj voz, na ktorom sa z hradu dopravovali. Provizór hradu Pavel Baračka, ktorý bol od roku 1550 kapitán Zápoľského, mal podľa zmluvy na hrade vydržiavať 6 jazdcov, kľúčnika, kuchára a rybára. Pavel Baračka dostával na to ročne 250 fl. a pre seba naturálne dávky, ako pivo, víno, obilie atď. Ferdinand preto vyplatil od vdovy hrad, lebo sa chystal prebudovať hrady na Slovensku na moderné mohutné pevnosti, ktoré mali odolať prípadnému tureckému nebezpečenstvu. (Modernizáciou mali prejsť hrady ako Bratislavský hrad, Zvolen, Komárno, Levice, Muráň, Šariš, Vígľaš.) Na výzbroj posádky mali prispievať po dohode snemu z roku 1547 aj stavy. Stavebných prác sa mali ujať taliansky majstri, ktorých najímala vo veľkom počte viedenská vláda. Ale Ferdinand nemal hrad dlho v držbe, lebo ho prinútili finančné problémy dať hrad opäť do zálohu. Z predchádzajúcich riadkov vyplýva, že ústrednou postavou celého deja bola samotná Magdaléna Székely, ktorá mala troch manželov a to Tomáša Séčiho (†1525–26), Alexandra Thurzu (†1543) a Jána z Pernštejna (†1548). Všetkých troch manželov prežila a ako každá šľachtická rodina i ona spriadala sobášne nitky svojich detí, ktoré niesli mená vtedy najvplyvnejších šľachtických rodín v Uhorskom kráľovstve. Svojim dvom manželom porodila iba 3 dcéry. Margarétu Séči (1524–1567), Annu Thurzo, a Alžbetu Thurzo (†1573). Prvú dcéru vydala za spolumajiteľa Trenčianskeho hradu Mikuláša II. zo Salm-Neuburg, Annu za Andrása Báthoriho, a Alžbetu za syna Magdaléninho posledného manžela, Jána z Pernštejna. Magdaléna Székely vlastnila po smrti svojich dvoch manželov rozsiahly majetok: Bojnice, Hlohovec, Spiš, Piešťany a časť Trenčína. Tým patrila spolu so svojimi dcérami k niekoľkým najbohatším magnátskym rodinám v Uhorsku. (Čo bolo v tej dobe len Horné Uhorsko – dnešné Slovensko a menšia časť Dolného Uhorska. Ostatná väčšia časť bola v rukách Turkov.)

Tento rozsiahly majetok prilákal 57 ročného Jána z Pernštejna, ktorý vstúpil do manželského zväzku s Magdalénou Székely v roku 1544. Bol to pre obidvoch tretí manželský zväzok. Veľkosť jej majetku sa rovnal veľkosti obrovských majetkov rodu Pernštej v Čechách, ale aj na Morave. Preto sa s ňou nielen Ján z Pernštejna zosobášil, ale jeho manželka Magdaléna zosobášila aj svojho nevlastného syna Jaroslava z Pernštejna s dcérou. Aj keď Ján a jeho syn Jaroslav preukázali snahu získať skrze obľúbené manželské dohody tento obrovský uhorský majetok, zostávali žiaľ z majetkoprávneho hľadiska panstvá Magdalény Székely naďalej v jej rukách a rukách jej dcér a ani nikdy sa do držby pánov z Pernštejna nedostali. Zadlžení Pernštejnovci sa v tej dobe nachádzali v hlbokej úverovej kríze, z ktorej sa nakoniec úplne nedostali. Samotné manželstvo Jána s trochu obstarožnou uhorskou vdovou Magdalénou strádalo akýchkoľvek hlbších citov a emócií. Manželia sa moc často nestretávali a každý žil na svojom vlastnom sídle v inej zemi. Ján zomiera 8. 9. 1548, 4 roky po uzavretí manželstva s Magalénou Székely. Smútočného obradu sa Magdaléna asi nezúčastnila, pretože pri samotnom pohrebe by sa snáď cítila ako piate koleso u voza. Podľa Jánova poslednej vôle mala sa jeho pohrebu zúčastniť jeho zosnulá druhá manželka Hedviga zo Šelmberka, ktorej smrť Jána veľmi ranila. Ján nechcel nechať telo milovanej manželky napospas červom, a prial si, aby boli pochovaní až spoločne naraz bok po boku do jedného hrobu. Preto bolo podľa všetkého telo Hedvigy balzamované a uložené 14 rokov do „truhly“ zavesenej na reťaziach v priestore kostola v Černvíru. V čase pohrebu Jána z Pernštejna bolo táto jeho manželka Hedviga v kostole zvesená z reťazí a dopravená na doubravnícku radnicu. Voz s Jánovou rakvou zastavil pred mestečkom Doubravník, kde bol smutný náklad preložený na máry. Potom na námestí tohto mestečka musel Ján počkať na svoju mŕtvu manželku a spoločne ich rakvy vniesli do kostola v Doubravníku a nakoniec so všetkou úctou pochovali bok po boku vedľa seba, ako si Ján prial. Čo na to hovorila jeho tretia manželka Magdaléna Székely nevieme. Po smrti Jána z Pernštejna ovplyvnila Magdaléna podstatným spôsobom predovšetkým životné osudy najstaršieho Janovho syna Jaroslava z Pernštejna. Magdaléna Székely sa stala dokonca i iniciátorkou sobášu jej nevlastnej dcéry Kataríny z Pernštejna s Eckom zo Salm-Neuburg, nevlastným synom Margaréty Séči. Magdaléna, ako už vieme, patrila (ako členka magnátskeho rodu Székelov z Ormosdu a Kövöndu, či ako predtým žena Tomáša Séčiho a po ňom bankéra Thurzu) medzi prednú uhorskú šľachtu, ktorej kontakty s rodinou Salm (pôsobiacich v tej dobe už druhú generáciu ako hlavní vojenskí velitelia na Uhorskom bojisku) boli veľmi tesné. Jej dcéra Margaréta Séči mala predsa za manžela Mikuláša II. zo Salmu. A jej druhá dcéra Alžbeta Thurzová z Bethlenfalvy, bola už vtedy predurčená stať sa manželkou Jaroslava z Pernštejna, takže prečo by Magdaléna odmietla svojmu budúcemu zaťovi pomoc. Kvôli sobášu jeho sestry navštívil Jaroslav dokonca v roku 1550 svoju nevlastnú Matku Magdalénu na Hlohovskom hrade. Mikuláš II. zo Salm-Neuburg pochádzal zo starobylého rodu Salmovcov, ktorých pôvod siaha až ku českému kráľovskému rodu Luxemburg, z ktorého pochádzal napríklad kráľ Karol IV, alebo kráľ Žigmund Luxemburský. V polovici 11. storočia došlo k rozdeleniu rodu Salm a Luxemburg. V erbe, ktorý je vidieť v expozícií erbov majiteľov na Matúšovej veži, majú Salmovci v rodovom znaku dvoch chrbtami k sebe otočených strieborných lososov na červenom podklade s 9 zlatými krížikmi. Vľavo sú na červenom pastierskom klobúku s bielym lemom nasadené dva lososy v tvaru rohov. V kniežacom znaku je na striebornom podklade červený kondor držiaci zajaca. Mikuláš sa po smrti svojej prvej manželky Emílie z Erbštejnu znovu oženil (pred rokom 1540). Jeho druhá manželka bola Margaréta (Markéta) Séči–jej maľovaný erb je v okne expozície archeológie. Sobášom Jána z Pernštejna s Magdalénou Székely sa stal Ján nevlastným svokrom Mikuláša II. Z prvého Mikulášovho manželstva s Emíliou z Erbštejnu pochádzali synovia Eck, Julius a Mikuláš. Druhá manželka, Margaréta Séči, porodila Mikulášovi dve dcéry: Alžbetu a Máriu Magdalénu. Z toho možno vyvodiť, prečo Magdaléna Székely (zomrela 1556) odkázala vo svojom testamente značnú čiastku 2000 toliarov práve dcéram z druhého manželstva Mikuláša zo Salm.Neuburg: odkazovala ich vlastne svojim vnučkám. Rod Thurzo a Pernštejn 1552–1569. Po sobášnom obrade poslednej dcéry Magdalény Székely Alžbety Thurzo a Jaroslava Pernštejna, došlo k uzavretiu manželstva dvoch významných rodov z dvoch kráľovstiev, Thurzo z Uhorského kráľovstva a bohatého rodu Pernštejn z Českého kráľovstva. Tento významný spečatený zväzok je doložený aj na jediných zachovaných železných dverách Trenčianskeho hradu, na ktorých sú vyobrazené erbové znamenia Thurzovský lev s 3 ružami a Pernštejnská býčia hlava s kruhom v nose. Dvere by sa dali datovať do obdobia rokov 1552–1569. Dnes sú uložené a vystavené v Katovom dome pod hradom. Jaroslav z Pernštejna zdedil po svojom otcovi značné dlhy, ktoré viedli k pomalému rozpredávaniu majetkov rodu Pernštejn. Pred svojim vlastnými dlhmi ušiel do Talianska a jeho majetok zabrali veritelia, ktorým dlžil peniaze. A tak zatiaľ čo sa za svojho života Jaroslav z Pernštejna preslávil ako mimoriadne vzdelaný aristokrat, štedrý mecenáš a podporovateľ renesančného umenia a literatúry, po jeho (snáď tragickej ?) smrti koncom júla 1560 po ňom zostali dlhy a povesť hýrivca a márnotratníka. V dobe svojej smrti nevlastnil v českých zemiach skoro žiaden pozemkový majetok. Vdova Alžbeta Thurzo z Bethlenfalvy, s ktorej uhorským majetkom pravdepodobne nemohol Jaroslav disponovať, sa dokonca musela uspokojiť so zlomkom čiastky, ktorú mala zaručenú ako veno od Jaroslava. Alžbeta priniesla Jaroslavovi veno vo výške 10 000 rýnskych zlatých, na čo jej mal jej manžel vyplatiť veno vo výške 25 000 zlatých. Jaroslav ale neprejavoval nijakú iniciatívu, preto musel u kráľa v tejto veci internovať i jeho švagor, uhorský gróf Andrej Báthory, manžel Anny Thurzo. Až po súdnej dohre v roku 1567 uhradil Jaroslavov brat Vratislav Alžbete len 70 percent z pôvodnej čiastky 25 000 ríšskych zlatých a to vo výške 15 000 r. zlatých. Alžbeta Thurzo z Bethlenfalvy si po Jaroslavovej smrti zobrala za manžela Júliusa zo Salm-Neuburg, syna Mikuláša II. zo Salm-Neuburg. Sama sa stal jedinou dedičkou rozsiahleho dedičstva Thurzovcov na Slovensku (Hlohovský hrad), ktoré sa pokúšali získať svojimi sobášmi Pernštejnovci, aby ním splatili svoje dlhy. Margita Séči získava v roku 1560 hrad od Ferdinanda I. v zálohu v hodnote 65 000 zl.Jej prvým manželom bol Mikuláš II. zo Salm-Neuburg, ktorého si zobrala za manžela ešte za života jej matky Magdalény Székely. Ich dcéra Mária Magdaléna mala následne na to za manžela ďalšieho majiteľa hradu Ladislava Popel z Lobkowicz. Mikuláš zomrel v Erlau 5. 7. 1550. Margita bola druhý krát vydatá za tirolského grófa Pyrrha z Arcu. Za ich pôsobenia na hrade došlo k oprave budov na hornom hrade a južného krídla Barborinho paláca, o čom svedčí ich maľovaný manželský dvojerb v okne expozície archeológie, ktorý nám datuje rok ukončených opráv 1566. Samotná Margita Séči zomrela vo Viedni vo veku 43 rokov..