Dúbravica

V roku 1445 za verné služby získal Dúbravicu od majiteľa Ľupčianskeho panstva Gregora z Krbavy jeho hradný kapitán Juraj z Hotuče. Rodina Juraja z Hotuče si na základe nového majetku zmenila priezvisko na Dúbravický. Základný kameň kaštieľa v Dúbravici nechal položiť kastelán hradu Vígľaš a Jurajov synovec Mikuláš Dúbravický. Vznikla dnešná východná časť kaštieľa, ktorá mala hradný charakter. Neskoršie úpravy a rozširovania objektu mali na svedomí Mikulášov syn Ladislav a synovec Marek. Práve Marek nechal k pôvodnej stavbe pristaviť novú prístavbu doloženú až v roku 1601. V historických prameňoch sa pri tejto prístavbe uvádza aj veža, nie je však jasné, akú mala podobu, keďže práve v tejto časti prebehli rozsiahle prestavby. V roku 1547 získal Ján Dúbravický, ďalší syn Mikuláša Dúbravického, povolenie postaviť vedľa kaštieľa ďalšiu budovu. Na západnej strane vznikla reprezentatívna budova paláca. Dnes je táto časť dominantná a v jej priestoroch dodnes možno nájsť zaklenuté miestnosti, horné podlažie slúžilo na obytné účely a doplňoval ho arkier. Celý palác bol oplnený neskorogitickými oknami. Spolu s budovaním západnej časti prešla úpravami aj staršia východná časť. Kaštieľ touto prestavbou získal dvojdielnu dispozíciu, kde východnú časť tvorila obytná budova s vežou a západnú časť honosný rezidenčný palác. Hospodárske budovy kaštieľa začali vznikať počas 16. storočia. Dúbravickí začali politicky upadať v druhej polovici 16. storočia a rodové sídlo v Dúbravici začali dediť manželia ženských príslušníčok rodu Dúbravických. Následne delenie majetku malo za následok, že kaštieľ bol medzi rodinných príslušníkov delený po miestnostiach. V roku 1588 po vpáde Osmanských vojsk na územie Uhorska bol kaštieľ navrhnutý na zbúranie arcikniežaťom Ernestom z obavy, že ho Osmanské vojská použijú ako základňu. Cisár Rudolf II. nariadil, aby kaštieľ bol obsadený posádkou uhorských vojakov. Po páde Osmanskej hrozby začali vlastníci kaštieľa Dúbravickí zálohovať podiely na kaštieli iným rodom. Týmito zálohami a predajmi podielov mal kaštieľ v poslednej tretine 17. storočia niekoľko vlastníkov, medzi ktorých patrili rody Assguty, Dúbravickí, Benický, Bene, Bezegh, Diossy a Géczy. S týmto množstvom vlastníkov kaštieľ prestal slúžiť ako obytná budova a bol skôr využívaný na hospodárske účely. Dúbravickí však v 16. a 17. storočí urobili na kaštieli niekoľko stavebných úprav. Západná strana objektu dostala obranné podkrovné podlažie so strieľňami. Zápis z roku 1706 uvádza, že František Benický prišiel o svoj podiel v kaštieli ako aj o svoje sídlo – kaštieľ v Dolnej Mičinej. V tomto zápise sa uvádza, že ku kaštieľu patrili hospodárske budovy na severozápadnej strane, ovocná záhrada a mlyn. V 18. storočí k množstvu rodov pribudol aj rod Palásthy. V roku 1733 sa kaštieľ uvádza ako schátraný a po rode Battikovcov prevzali ich podiel v kaštieli Urbányiovci. V tomto období pravdepodobne boli na kaštieli vykonané menšie barokové úpravy. Koniec 18. storočia pridal k vlastníkom kaštieľa rod Strakonických. V roku 1809 sa ako majitelia kaštieľa uvádzajú rody Holec, Dúbravický a Strakonický. Rod Strakonických začal s postupným zjednotňovaním majetkov kaštieľa, ktorý v tom čase slúžil ako obytné miesto úradníkov spravujúcich Dúbravicu. Schátraný kaštieľ prešiel počas 19. a 20. storočia rôznymi úpravami a prestavbami. Dnešná zrúcanina kaštieľa má v pôvodnej podobe zachovanú západnú časť bývalého paláca, kým východná časť bola adaptovaná na obytné priestory. Zrúcanina bola istý čas očistená od náletových drevín a bola osadená informačná tabuľa. Dnes je však zrúcanina opäť takmer neprístupná v letných mesiacoch.

Text: historie
14.7. 2024 - Dominik

Zdroje
JANURA TOMÁŠ, FILLOVÁ ĽUBICA, ŠIMKOVIČ MICHAL,. Vidiecke šľachtické sídla v Zvolenskej stolici. Spoločnosť Kolomana Sokola, 2016. ISBN 978-80-89756-10-0